Po check-ine sa s nami ASSISťáci rozlúčia a my, malá skupinka zložený z ľudí zo Španielska, Maďarska, Nemecka a Slovenska zostáva na letisku sama. Prechádzame kontrolou ( tu mi našťastie nezabavia kozmetiku ako vo Frankfurte) a potom sa delíme - na tých, čo idú do Chicaga a na tých, čo idú do Denveru. Ja a ešte jeden Číňan zo Šanghaja, Jack (Yizhi) smerujeme do Denveru, a potom do Salt Lake City. Čakáme pri našej bráne a ja sa snažím nadviazať rozhovor, Jack je však dosť hanblivý a na moju snahu veľmi nereaguje. Na otázky odpovedá čo najkratšie.
V lietadle si chcem objednať jedlo (už,nanešťastie, nie je zadarmo, ako predtým), ale neakceptujú hotovosť, len kreditky. Pán vedľa mňa sa veľmi ochotne ponúkne, že to za mňa zaplatí ( za čo som sa mu ani nestihla poďakovať), na čo letuška zareaguje tak, že mi dá morčací sendvič zadarmo, takisto aj dáke ázijské jedlo dáme vedľa mňa. Let mi príde strašne dlhý, sedím úplne sama. Dokonca aj tichý Jack by teraz bodol. Klasická hudba v rádiu mi náladu moc nezlepšuje, a tak prepnem na rock´n´rollový program, ktorého obsah ma príjemne poteší a nálada je hneď o niečo lepšia ! Mám to šťastie, že sedím (takmer) pri okne a vidím všetku tú krásu naokolo. Atlantický oceán a Boston sú z vtáčej perspektívy nádherné.Začína sa mi to lietanie páčiť ! Ale najkrajšie sú aj tak oblaky. Snehobiele, nadýchané, len tak, neuveriteľne visiace vo vzduchu. A teraz už vidno len bielu nepreniknuteľnú hmlu a nič iné. Teda okrem svetlomodrej oblohy.
... ( neskôr v lietadle do Salt Lake City )
Pohľad na nádherné hory z okna lietadla ma neskutočne ohromuje a dojíma. Je to neuveriteľne krásne. Prebúdza sa vo mne hojnošovská láska k horám. Myslím, že krajší pohľad z vtáčej perspektívy sa mi už nikdy nepodarí vidieť. Čítajúc "Útek do divočiny" a vidiac v ňom ockove poznámky ceruzkou do mapy mám slzy na krajíčku. V tejto chvíli mi strašne chýba domov, ale paradoxne cítim akúsi blízkosť, spojenie s ockom cez tie hory a tú knihu. Pohľad na skalisté hory je teraz až dychvyrážajúci. Už sa neviem dočkať, kedy sa dostanem na nejakú poriadnu túru do týchto úžasných hôr. A tiež, kedy sa konečne spojím s rodičmi a súrodencami. Už za niekoľko minút stretnem svojich nových rodičov - na tri mesiace. Musím priznať, že som dosť nervózna. Čo ak sa im nebudem páčiť ? Čo ak nastane trápne ticho a nebudeme si mať čo povedať ? Radšej by som myslela na tú pozitívnejšiu alternatívu, ale nie je to pre mňa veľmi ľahké. Musím sa uspokojiť s heslom "Všetko je (bude) tak, ako má byť." Ale aj tak mám v sebe taký strach, ako ešte asi nikdy v živote. Veď od tejto rodiny závisí tak veľa ! Moja vnútorná pohoda po dobu troch mesiacov. Avšak pohľad na hory v diaľke ma aspoň trochu upokojuje. Vlastne ... nie sú až tak vzdialené, sú dosť blízko. A to mi dáva, neviem prečo, aspoň o niečo väčší pocit istoty.
tesne po príchode na letisko v Salt Lake City
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára