Je 17.august, skoro ráno. Aj keď bolo takmer všetko vybavené a hlavne zbalené na poslednú chvíľu ( štýl, ktorý som si neviem prečo tento školský rok osvojila), predsa sa to mne a mojím rodičom a súrodencom (ktorým patrí vrúcna vďaka), podarilo stihnúť. Celý môj život, napchatý a poskladaný v troch taškách, jednom obrovskom kufri, jednej cestovnej taške a jednej taške na notebook. Súrodencom sa nechce vstávať, tak ma len ospalo objímu a znova zaľahnú. Cestou v aute, držiac maminu ruku,po menej než troch hodinách spánku, moja myseľ víri myšlienkami typu - "Aký bude let ? Aká bude orientácia v Connecticute ? Aký je Boston ?" , ale hlavne "Aká bude moja host rodina ? Budem sa im páčiť ? Budú sa oni páčiť mne ? Ako zvládnem taký dlhý čas na úplne novom mieste, v úplne inej kultúre ?" Nespočetne veľa otázok, na ktoré sa len ťažko dopredu hľadá odpoveď.
Za pár minút sme na parkovisku pri Auparku, kde už na nás čaká mikrobus, ktorý nás vezie na letisko do Viedne. Na poslednú chvíľu prekladám veci z tašky do kufra a s pomocou ocka nakladám všetky veci do mikrobusu. Prispaté pohľady ďalších troch štipendistov zo Slovenska a ich príbuzných mi neprídu vtipné, ako by to bolo za normálnych okolností, možno preto, že môj asi vyzerá dosť podobne, ak nie horšie. Posledná rozlúčka s rodičmi nie je práve príjemná vec. Pri pohľade na zaslzenú mamu sa ani ja nedokážem udržať a tiež si trošku poplačem. Dvere a kufor mikrobusu sa zatvárajú, motor štartuje, všetci rodičia o dušu kývajú a my im to, samozrejme, opätujeme. Nasleduje krátka cesta, vystupujeme vo Viedni,check-in, stretnutie so spolucestujúcimi Rakúšanmi. Prechádzka po prekvapivo malom letisku, krátky príjemný let do Frankfurtu. Ani sme sa nenazdali a boli sme tam. Nastáva menšia nepríjemnosť, zabavia mi všetku kozmetiku v príručnej batožine. Zabudla som totiž, že ju môžem mať len v kufri. Čo už. Tentoraz sme mali pred sebou niekoľkokrát dlhší let do Bostonu. Pripája sa k nám dievča z Palestíny. Našťastie väčšina z nás sedí pri sebe, takže 8-hodinový let nie je až také utrpenie. Ale predsa je to strašne dlho. Niektorí šťastlivci väčšinu času prespia (však, Peťo ? :D ), niektorí však zaspať nedokážu.
V Bostone je okolo druhej poobede. Musíme prejsť cez colnú kontrolu. Trochu sa bojím, že budem mať problémy, lebo I-20 nemám podpísaný rodičmi, dokonca tam je zlý rok v dátume, ale pri colníkovi sa tvárim akoby nič, usmejem sa naňho, a všetko je v poriadku. Kufor sa našťastie nestratí, vďaka fólii ani nepoškodí, takže super. Na letisku nás už čaká plno ASSISťákov, čakáme na ľudí z ostatných krajín a zatiaľ nás pozývajú na niečo v Dunkin´Donuts, na účet ASSIST-u - vyberám si výborný čučoriedkový muffin a horúcu čokoládu, ktorá je, ktovie prečo, s ľadom. Nasadneme do autobusu do Connecticutu, asi dvojhodinovú cestu si krátime pozeraním Sipsonovcov. Keď sme už na mieste, nevychádzame z úžasu. Areál Pomfret School, kde strávime nasledujúce necelé štyri dni, je neskutočne nádherný. Plno zelene, krásne tehlové budovy. Odložíme si batožinu na internáty a hor´ sa večerať ! Privítanie od pána Stanleyho, riaditeľa ASSIST-u, potom samoobsluha typu zober si, na čo máš chuť. V jedálni sa počuť nielen niekoľko rôznych jazykov - španielčina, nemčina, rumunčina, bulharčina, angličtina, slovenčina, čeština - ale je cítiť aj akési neisté očakávanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára