Moja nová rodina

Čakajú ma na letisku s farebnými balónikmi naplnenými héliom, s nápismi : YOU ARE SO SPECIAL ! a IT´S ALL ABOUT YOU ! V rukách A4-ka s mojím menom. V tvári radostné očakávanie. Už sa ma nemohli dočkať. Berú ma na obed do Ruth´s Diner. Je neskutočne teplo, a tak sedíme vonku. Vládne tam veľmi príjemná a uvoľnená atmosféra, umocnená živou blues/folkovou hudbou. Dám si kurací šalát s ovocím, a až teraz si naplno uvedomujem, že Američania majú naozaj OBROVSKÉ porcie. Ja jem všeobecne celkom dosť, plus v tej chvíli som veľmi hladná, a aj tak zvládnem len polovicu. Tatumovci majú však našťastie pravidlo, že keď nechceš, nemáš chuť, si plná, nemusíš jedlo dojesť. Toto pravidlo si mi páči :) Potom ideme k nim domov. Miesto, ktoré aj ja budem po dobu troch mesiacov nazývať domov. Som veľmi príjemne prekvapená, takmer až dojatá tým, akú veľkú námahu vynaložili na to, aby som sa tu cítila dobre - ako doma. Aj keď ružová nie je moja najobľúbenejšia farba, musím uznať, že táto izba, ladená do ružova, je naozaj nádherná. A mám aj vlastnú kúpeľňu !

Hneď na druhý deň sme sa vybrali do školy, kde som si vybrala predmety a vytvorili mi rozvrh.
Budem mať tieto predmety :
AP French- francúzština ( AP = academic program, predmet s úrovňou vysokej školy)
AP Biology - biológia
Pre-calculus - matika
US history - história USA
British literature - britská literatúra
Woodwind orchestra - dychový orchester
Photography - fotografia
Outdoor - predmet, v ktorom sa učí, ako prežiť a raz do týždňa sa chodí do prírody liezť po skalách, na túry, lyžovať atď. podľa ročného obdobia a počasia

Už mám aj uniformu ! Škola začína 6.9. a ja sa už nemôžem dočkať, tentoraz o niečo viac ako každý rok. Už som tu desiaty deň a stihla som toho už celkom dosť. Boli sme s host mamou nakupovať a kúpila som si tri páry tenisiek. Boli sme na školskom brunchi ( t.j. niečo medzi raňajkami a obedom), kde bola takmer celá škola a kde som sa okrem zopár spolužiakov stretla aj so všetkými svojimi učiteľmi, ktorí boli všetci strašne sympatickí, tak som na nich zvedavá. Dva dni za sebou som strávila v zábavnom parku Lagoon , prvý deň so strašne milými mormónskymi susedmi Millerovcami - ktorí majú dcéru Emmu v mojom veku, len o ročník vyššie, v ktorej som našla spriaznenú dušu - má rada podobné filmy, knihy a hudbu a dohodli sme sa, že spolu pôjdeme na Sundance Film Festival v januári. Druhý deň som tam bola so svojou rodinou a ich kamarátmi a večer sme zakončili vo výbornej talianskej reštaurácii v centre Salt Lake City, kde sme oslávili pätdesiatiny mojej host mamy Christie.

Nakoniec zopár fotiek zo dňa v zábavnom parku Lagoon :

Osamelá cesta do Utahu

Ráno 21.8. musím vstať o pol štvrtej.Nastáva však menší problém - nejde mi zatvoriť kufor. Najprv sa to snažím vyriešiť sama, ale nič. Zavolám na pomoc Nemku Noemi. Ani jej to nejde. Tak zavolám jednu ASSISťáčku. Ale ani ona netuší, čo s tým. Tá zavolá ďalšieho ASSISťáka, no ten taktiež nevie, ako na to. Nakoniec musím zobrať otvorený kufor k autobusu, kde nás už čaká celá skupina. Pán Stanley kufor tiež nevie zatvoriť, a tak to vyrieši inak - oblepí mi kufor páskou. Nasadám do autobusu a sadám si vedľa Maďarky Juli. Dostávame možnosť raňajok, ktorú sa rozhodnem využiť. Bagel s taveným syrom je fajn, ale jahodový jogurt nie je to pravé orechové o štvrtej ráno. Chutí úplne inak ako naše slovenské smotanové jogurty. Ale zatnem zuby a zjem ho, pretože viem, že dlho nebudem nič jesť. Všade je ešte tma, no keď sa dostaneme do Bostonu, práve svitá. Až teraz si uvedomujem, aké je to letisko obrovské. Náš terminál je posledný.

Po check-ine sa s nami ASSISťáci rozlúčia a my, malá skupinka zložený z ľudí zo Španielska, Maďarska, Nemecka a Slovenska zostáva na letisku sama. Prechádzame kontrolou ( tu mi našťastie nezabavia kozmetiku ako vo Frankfurte) a potom sa delíme - na tých, čo idú do Chicaga a na tých, čo idú do Denveru. Ja a ešte jeden Číňan zo Šanghaja, Jack (Yizhi) smerujeme do Denveru, a potom do Salt Lake City. Čakáme pri našej bráne a ja sa snažím nadviazať rozhovor, Jack je však dosť hanblivý a na moju snahu veľmi nereaguje. Na otázky odpovedá čo najkratšie.

V lietadle si chcem objednať jedlo (už,nanešťastie, nie je zadarmo, ako predtým), ale neakceptujú hotovosť, len kreditky. Pán vedľa mňa sa veľmi ochotne ponúkne, že to za mňa zaplatí ( za čo som sa mu ani nestihla poďakovať), na čo letuška zareaguje tak, že mi dá morčací sendvič zadarmo, takisto aj dáke ázijské jedlo dáme vedľa mňa. Let mi príde strašne dlhý, sedím úplne sama. Dokonca aj tichý Jack by teraz bodol. Klasická hudba v rádiu mi náladu moc nezlepšuje, a tak prepnem na rock´n´rollový program, ktorého obsah ma príjemne poteší a nálada je hneď o niečo lepšia ! Mám to šťastie, že sedím (takmer) pri okne a vidím všetku tú krásu naokolo. Atlantický oceán a Boston sú z vtáčej perspektívy nádherné.Začína sa mi to lietanie páčiť ! Ale najkrajšie sú aj tak oblaky. Snehobiele, nadýchané, len tak, neuveriteľne visiace vo vzduchu. A teraz už vidno len bielu nepreniknuteľnú hmlu a nič iné. Teda okrem svetlomodrej oblohy.


... ( neskôr v lietadle do Salt Lake City )

Pohľad na nádherné hory z okna lietadla ma neskutočne ohromuje a dojíma. Je to neuveriteľne krásne. Prebúdza sa vo mne hojnošovská láska k horám. Myslím, že krajší pohľad z vtáčej perspektívy sa mi už nikdy nepodarí vidieť. Čítajúc "Útek do divočiny" a vidiac v ňom ockove poznámky ceruzkou do mapy mám slzy na krajíčku. V tejto chvíli mi strašne chýba domov, ale paradoxne cítim akúsi blízkosť, spojenie s ockom cez tie hory a tú knihu. Pohľad na skalisté hory je teraz až dychvyrážajúci. Už sa neviem dočkať, kedy sa dostanem na nejakú poriadnu túru do týchto úžasných hôr. A tiež, kedy sa konečne spojím s rodičmi a súrodencami. Už za niekoľko minút stretnem svojich nových rodičov - na tri mesiace. Musím priznať, že som dosť nervózna. Čo ak sa im nebudem páčiť ? Čo ak nastane trápne ticho a nebudeme si mať čo povedať ? Radšej by som myslela na tú pozitívnejšiu alternatívu, ale nie je to pre mňa veľmi ľahké. Musím sa uspokojiť s heslom "Všetko je (bude) tak, ako má byť." Ale aj tak mám v sebe taký strach, ako ešte asi nikdy v živote. Veď od tejto rodiny závisí tak veľa ! Moja vnútorná pohoda po dobu troch mesiacov. Avšak pohľad na hory v diaľke ma aspoň trochu upokojuje. Vlastne ... nie sú až tak vzdialené, sú dosť blízko. A to mi dáva, neviem prečo, aspoň o niečo väčší pocit istoty.

tesne po príchode na letisko v Salt Lake City

Orientácia

V Pomfret School je celkovo 146 tínedžerov z celého sveta ( na ďalší deň sa k nám pridáva Češka, ktorá si zabudla I-20, dokument potrebný, ak máte študentské víza F-1, ktorý je dokonca dôležitý ako samotné víza. Všetci ju privítajú asi takto :" Ty si tá, ktorá si zabudla I-2O?" :D Jej spoluštipendisti z ČR totiž považovali jej nešťastie za veľmi vtipné, a tak ho rozšírili, a tak sa už na to asi nikdy nezabudne:D . Najpočetnejšie je Nemecko, ktoré má asi 55 ľudí, potom Španielsko, Austrália, Litva, Rakúsko, Bulharsko, Maďarsko, Chorvátsko, Turecko, Poľsko, Švédsko, Moldavsko, Vietnam, Čína, Palestína, Slovensko a Česko. Čas trávime pýtaním sa navzájom, kto ide na akú školu, do ktorého štátu, akú má host rodinu a podobne. My Slováci (Dóra, Nika, Peťo a ja )sme väčšinou s Čechmi, radi, že môžme hovoriť po slovensky. Robíme si srandu z Nemcov, ktorí úplne ignorujú pravidlo, že sa tu má hovoriť len po anglicky a veselo si rozprávajú v materskej reči. Takmer každý z nás má vlastne ako spolubývajúceho Nemca či Nemku. Moja sa volá Luise, má svetlé vlasy a modré oči a ide do školy v Texase. Prvý večer je dosť voľný, no ďalšie dni už máme program. Rôzne team-buildingové hry, rozhovory, prednášky o poistení, vízach, očakávaní školy, host rodinách a podobne.

Jedeň deň je výlet do Bostonu, ktorý celý strávim v spoločnosti dvoch Čechov Romanov a Chorvátky Jeleny. Najprv má celá skupina sprievodcu oblečeného typických amerických šatách z 18.storočia, ktorý nám zaujímavým spôsobom prerozpráva históriu Bostonu a ukáže nám niekoľko pamiatok. Potom máme vyše hodiny rozchod v Quincy Market, ktorý je plný rôznych jedál. My sa však po chvíli rozhodneme podľahnúť klasike a najesť sa v McDonald´s. Prezeráme si obchod s rôznym vtipným tovarom a nestihneme si nič ani kúpiť, lebo celá skupina sa stretáva, aby nás mohol odviezť autobus na prehliadku do Harvardu. Náš sprievodca je trochu hanblivý študent, na ktorom je zreteľne vidieť nervozita a že nie je vo svojej koži. No po chvíli sa uvoľní a znie sebavedomejšie, dokonca občas aj zavtipkuje :) Ukáže nám celý areál Harvardu, ktorý je naozaj nádherný, a popritom nám rozpráva históriu aj rôzne pikošky. Vedeli ste napríklad, že kedysi bol aj Matt Groening, tvorca Simpsonovcov, študentom Harvardu ? No dlho sa tam neohrial, zrejme mal príliš veľa párty a tak ho ako prváka odtiaľ vyhodili. Celé je to naozaj zaujímavé. Každý si chce kúpiť tričko či mikinu s nápisom Harvard, no kvôli zlému počasiu musíme odísť skôr. A ukáže sa, že sme spravili dobre, lebo o chvíľu naozaj začne silno pršať. Späť v Pomfret School máme "Pizza Dinner", na ktorú sa asi každý tešil.

Posledný deň orientácie, teda 20.augusta je takzvaná "Traditions of our Cultures Night", kde každý národ musí prezentovať svoju kultúru. My Slováci sa rozhodneme využiť to, že dvaja z nás vedia hrať na klavíri a zaspievame typické slovenské populárne piesne - Úsmev od Modusu a Tanečnice z Lúčnice od Elánu. Tiež si na pódium zavoláme troch dobrovoľníkov ( pána Stanleyho, jednu Austrálčanku a jednu Španielku ), ktorý každý musí po nás zopakovať jeden slovenský jazykolam - Strč prst skrz krk, Pes spí, psi spia a Koleso, koleso, okolesilo si sa. Najlepšie to dokáže povedať Španielka, a tak od nás dostane darček - slovenskú čokoládovú tyčinku RUMBA. Večer je naozaj na vysokej úrovni. Dvakrát zaznie opera od Rakúšanov či Nemcov, Švédi si pripravili malé divadielko o svojich legendách a zvykoch, Maďarky tancujú folklór, Litovčania si pripravia malý kvíz o Litve spojených s ľudovým tancom, Bulhari typický folklórny tanec na svadbách, Rakúšania tancujú valčík, Španieli flamenco a balet, jedna zahrá na husle, Vietnamci rozprávajú svoje legendy a spievajú typickú vietnamskú pieseň, Číňania nám ukážu kung-fu a jeden z nich zahrá ľudovú čínsku pieseň na husliach. Česi si z toho urobia srandu a zaspievajú Tri čuníci od Nohavicu a všetci Nemci spolu zaspievajú niekoľko krčmových piesní. Nakoniec vidíme prezentáci fotiek. Ako darček dostaneme ASSIST tričká a ruksaky. A nasleduje lúčenie, balenie a písanie pohľadníc sponzorom.

prvá návšteva McDonaldu v USA - Boston

prehliadka Bostonu

my Slováci na orientácii :)

Ako to celé vlastne začalo

Je 17.august, skoro ráno. Aj keď bolo takmer všetko vybavené a hlavne zbalené na poslednú chvíľu ( štýl, ktorý som si neviem prečo tento školský rok osvojila), predsa sa to mne a mojím rodičom a súrodencom (ktorým patrí vrúcna vďaka), podarilo stihnúť. Celý môj život, napchatý a poskladaný v troch taškách, jednom obrovskom kufri, jednej cestovnej taške a jednej taške na notebook. Súrodencom sa nechce vstávať, tak ma len ospalo objímu a znova zaľahnú. Cestou v aute, držiac maminu ruku,po menej než troch hodinách spánku, moja myseľ víri myšlienkami typu - "Aký bude let ? Aká bude orientácia v Connecticute ? Aký je Boston ?" , ale hlavne "Aká bude moja host rodina ? Budem sa im páčiť ? Budú sa oni páčiť mne ? Ako zvládnem taký dlhý čas na úplne novom mieste, v úplne inej kultúre ?" Nespočetne veľa otázok, na ktoré sa len ťažko dopredu hľadá odpoveď.

Za pár minút sme na parkovisku pri Auparku, kde už na nás čaká mikrobus, ktorý nás vezie na letisko do Viedne. Na poslednú chvíľu prekladám veci z tašky do kufra a s pomocou ocka nakladám všetky veci do mikrobusu. Prispaté pohľady ďalších troch štipendistov zo Slovenska a ich príbuzných mi neprídu vtipné, ako by to bolo za normálnych okolností, možno preto, že môj asi vyzerá dosť podobne, ak nie horšie. Posledná rozlúčka s rodičmi nie je práve príjemná vec. Pri pohľade na zaslzenú mamu sa ani ja nedokážem udržať a tiež si trošku poplačem. Dvere a kufor mikrobusu sa zatvárajú, motor štartuje, všetci rodičia o dušu kývajú a my im to, samozrejme, opätujeme. Nasleduje krátka cesta, vystupujeme vo Viedni,check-in, stretnutie so spolucestujúcimi Rakúšanmi. Prechádzka po prekvapivo malom letisku, krátky príjemný let do Frankfurtu. Ani sme sa nenazdali a boli sme tam. Nastáva menšia nepríjemnosť, zabavia mi všetku kozmetiku v príručnej batožine. Zabudla som totiž, že ju môžem mať len v kufri. Čo už. Tentoraz sme mali pred sebou niekoľkokrát dlhší let do Bostonu. Pripája sa k nám dievča z Palestíny. Našťastie väčšina z nás sedí pri sebe, takže 8-hodinový let nie je až také utrpenie. Ale predsa je to strašne dlho. Niektorí šťastlivci väčšinu času prespia (však, Peťo ? :D ), niektorí však zaspať nedokážu.

V Bostone je okolo druhej poobede. Musíme prejsť cez colnú kontrolu. Trochu sa bojím, že budem mať problémy, lebo I-20 nemám podpísaný rodičmi, dokonca tam je zlý rok v dátume, ale pri colníkovi sa tvárim akoby nič, usmejem sa naňho, a všetko je v poriadku. Kufor sa našťastie nestratí, vďaka fólii ani nepoškodí, takže super. Na letisku nás už čaká plno ASSISťákov, čakáme na ľudí z ostatných krajín a zatiaľ nás pozývajú na niečo v Dunkin´Donuts, na účet ASSIST-u - vyberám si výborný čučoriedkový muffin a horúcu čokoládu, ktorá je, ktovie prečo, s ľadom. Nasadneme do autobusu do Connecticutu, asi dvojhodinovú cestu si krátime pozeraním Sipsonovcov. Keď sme už na mieste, nevychádzame z úžasu. Areál Pomfret School, kde strávime nasledujúce necelé štyri dni, je neskutočne nádherný. Plno zelene, krásne tehlové budovy. Odložíme si batožinu na internáty a hor´ sa večerať ! Privítanie od pána Stanleyho, riaditeľa ASSIST-u, potom samoobsluha typu zober si, na čo máš chuť. V jedálni sa počuť nielen niekoľko rôznych jazykov - španielčina, nemčina, rumunčina, bulharčina, angličtina, slovenčina, čeština - ale je cítiť aj akési neisté očakávanie.

Alfa & Omega

Možno viete, a možno nie, ale tento rok bude pre mňa rokom veľmi špeciálnym. Rokom nových zážitkov a skúseností, v doteraz nepoznanej krajine, v úplne odlišnej kultúre. Dostala som totižto štipendium od NOS-OSF na súkromnú strednú školu Waterford v meste Sandy, štáte Utah, USA. Pre mňa je to obrovská výzva, ktorú som sa rozhodla prijať. Takže počas nasledujúcich 10 mesiacov sa tu dúfam objaví o niečo viac príspevkov ako za posledný rok. Držte mi palce a majte sa tu bezo mňa fajn :)