Niekedy ma len tak nečakane pochytí radosť zo života. Sama od seba, úplne znedazdajky.Napríklad sa mi to prihodilo dnes. Odpadla mi flauta, a tak som mala zrazu príjemný pocit, že mám dve hodiny času, nemusím sa nikam ponáhľať ako takmer vždy a môžem si pokojne užívať cestu domov. Čítala som Sylviu Plathovú a zrazu mi napadlo, že aké je všetko úžasné, celý zasnežený svet okolo mňa; to, že existujem, že dokážem rozmýšľať, a že to určite nebude len tak. Musí byť niečo za tým. Ale teraz sa mi moja viera pravdupovediac veľmi nechce riešiť, myslím, že to príde o pár rokov, a tak zatiaľ ostanem len pri tom, že to všetko nie je samozrejmosťou. Zrazu som sa tešila na veci, ktoré mi normálne neprídu veľmi zaujímavé, aj keď som sa k nim samozrejme nedostala. Na nos mi padali snehové vločky a hneď sa aj roztápali. Pozrela som sa hore do neba, oči mi síce plnili vločky, ale pomyslela som si, že aká je tá Petržalka nádherná, keď je zasnežená !