Je to len a len mne ( v podstate ) !

Niekedy sa pozerám na ostatných ľudí a rozmýšľam, či aj ja raz budem taká ako oni. Taká vyrovnaná, spokojná so svojím životom a prácou, ktorá ma napĺňa, za všetko vďačná, nesebecká, pokorná, s pevnou vôľou, múdra, s hlavou plnou vedomostí z rôznych oblastí, s veľa rozvitými a rozvíjajúcimi sa zručnosťami a talentami, istá vo všetkom, čo robím a pocitmi, ktoré vnímam a cítim. Či si ma šťastie nájde niekde po ceste životom.

Teraz sa vidím ako neisté, hanblivé dievča, ktoré so sebou nikdy nie je úplne spokojné a ktoré má plno možno naivných ideálov, tak trochu hlavu v oblakoch. Ktovie, čo zo mňa bude o pár rokov ? Neviem si na to odpovedať, a pritom to záleží hlavne na mne. Jasné, vplýva na mňa nespočetne veľa rôznych faktorov, medziným moja rodina, prostredie, komunita, médiá, ale všetko je nakoniec aj tak na mojich pleciach. Je na mne, ako naložím so svojím životom. Som zodpovedná za to, ako dopadnem.

No každá minca má dve strany, a preto sa vďaka tomuto zisteniu cítim dvojako, aj som rada, že vlastne môj život záleží hlavne odo mňa, ale tieň na túto skutočnosť vrhajú pochybnosti, či to zvládnem, či náhodou neurobím v živote nejaké nesprávne rozhodnutie, ktoré môj život veľmi ovplyvní, a ktoré budem potom celý zvyšok života ľutovať.

Je to zvláštne si to takto zrazu uvedomiť. Mám pocit, že takéto zistenia vždy prichádzajú náhodou.Veľa vecí sú vlastne len náhodou. Dúfam však, že môj život náhodou nie je, a ani nebude.




"...What the hell am I doing here ?"
"I wish I was special ..."

Priveľa naraz

Poznáte ten pocit, že robíte niečo dobré, ale je to ho zrazu priveľa ? Dobrým príkladom na to je jedenie čokolády. Dáte si jednu tabličku, chutí vám to, zjete ďalšiu, ďalšiu, ďalších niekoľko a zrazu vás už z toho začína napínať, ale je vám ľúto to nechať nedojedené, keď už ste ju načali, tak to voľky-nevoľky dojete, a potom je vám z toho tak zle, že už čokoládu nechcete ani vidieť.Ja mám práve teraz takýto pocit (nielen s čokoládou). Snažím sa toho robiť čo najviac, v zmysle, že sa chcem rozvíjať všetkými možnými smermi, ale občas mám toho naozaj dosť. Mám pocit, že som v poslednom čase hlavne mojou nedbanlivosťou k spánku takmer chronicky unavená. Jednoducho, príliš veľa dobrého môže byť zlé.

Na koniec pridávam moje obľúbené haiku, ktoré vyjadruje moje momentálne pocity.

zatažený den -
v kaluži odraz
žlutého deštníku

A ešte moji drahí Joy Division :

Niekedy ma len tak nečakane pochytí radosť zo života. Sama od seba, úplne znedazdajky.Napríklad sa mi to prihodilo dnes. Odpadla mi flauta, a tak som mala zrazu príjemný pocit, že mám dve hodiny času, nemusím sa nikam ponáhľať ako takmer vždy a môžem si pokojne užívať cestu domov. Čítala som Sylviu Plathovú a zrazu mi napadlo, že aké je všetko úžasné, celý zasnežený svet okolo mňa; to, že existujem, že dokážem rozmýšľať, a že to určite nebude len tak. Musí byť niečo za tým. Ale teraz sa mi moja viera pravdupovediac veľmi nechce riešiť, myslím, že to príde o pár rokov, a tak zatiaľ ostanem len pri tom, že to všetko nie je samozrejmosťou. Zrazu som sa tešila na veci, ktoré mi normálne neprídu veľmi zaujímavé, aj keď som sa k nim samozrejme nedostala. Na nos mi padali snehové vločky a hneď sa aj roztápali. Pozrela som sa hore do neba, oči mi síce plnili vločky, ale pomyslela som si, že aká je tá Petržalka nádherná, keď je zasnežená !