Zasnežený koniec včerajška
Božské ticho
Ako pred búrkou
Nehlučne z neba padajú
Nové snehové vločky
Na špinavú zem
Pokoj zrazu zavládne
Aj v mojej duši
Teda viac-menej
Ale nečakaný úsmev cudzinca
Rozohreje aj srdce smutného...
pondelok 24. januára 2011
nedeľa 9. januára 2011
Nejaké moje novovyvolané fotky.
sloboda pohybu
výhľad do lepšej budúcnosti
každý sme otrokom vlastných ideálov
kaviarňový život !
niekedy dobre padne taká čierna hodinka.
krásy Levoče
:-)
zatmenie !
čarovná Štiavnica
"Och, radosť, radosť, navštív ma !"
Pred nejakým časom som dočítala knižku Rudolfa Slobodu - Rozum. Jeho meno som už dávno registrovala v našej rodinnej knižnici, ale až doteraz mi nepripadal až tak atraktívny. Nuž ale dostala som sa k nemu a som tomu celkom aj rada.
Počas celého čítania tejto knihy som mala pocit, že čítam viac-menej Slobodov denník, ale na konci v epilógu som sa dozvedela, že som sa mýlila, aj keď hlavný hrdina Rozumu má veľa autobiografických čŕt. Hrdina bol celý čas buď chorý alebo v miernej depresii zo svojho života. Každý by si myslel, že žijúc viac-menej na vidieku mal dostatočný pokoj na písanie, ale zrejme nie, nebol schopný sa odosobniť od svojich každodenných problémov natoľko, aby sa sústredil na prácu. Možno to bolo celé tak trochu myslené ako paródia na slovenských scenáristov, a keď nie, tak kritika na slovenskú kinematografiu určite. Hrdina je trošku pokrytcom, odsudzuje diela a návrhy ostatných kolegov, tvári sa na intelektuála, ale sám nie je schopný napísať poriadny scenár. Márne na tomto svete hľadá šťastie, nedokáže sa realizovať ani v manželstve, pre svoju duševne chorú ženu je skôr otcom ako manželom, a preto vyhľadáva krátkodobé vzťahy s mladšími slečnami, ktoré ho vnímajú ako charizmatického umelca. Ale raz sa na seba nahnevá a povie si, že do rána napíše námet na scenár, aj keby čo bolo, a slovo naozaj splní, lenže za akú cenu ? Námet sa tak trochu podobá jeho životu, čerpá aj z iných diel, tým pádom nie je veľmi originálny, a v živote jeho hlavnej postavy, Jana Hrsca, je priveľa žien, a už on sám má v nich zmätok. Dej je poprepletaný, ako sa to len dá, sú tam postavy každého druhu, a koniec je veľmi prekvapivý, ale celkovo námet tak trochu postráda pointu. Ani sám hrdina si nie je istý, či je jeho námet uspokojivý.
Ku koncu knihy sa začne hrdina zamýšľať nad zmyslom svojej existencie,pýta sa : "Akým som prínosom pre ľudstvo?" . Prichádza na to, že už vlastne ani nežije, že je zabitý človek.
Kniha mi pripadala občas dosť neprehľadná a nesúvislá, hlavne ju trochu (možno zbytočne )predĺžil a pre mňa aj trochu "znudnil" hrdinov námet, ktorý vymyslel cez noc, ale knihe dodávalo "šmrnc" niečo celkom iné. Nielen zaujímavá osobnosť autora a jeho zvláštne myšlienkové pochody, ale Slobodove náhle výplody životnej múdrosti, dosť často sa mu podarilo vymyslieť krásny citát. Do svojho notesa, kde si okrem svojich myšlienok zapisujem aj myšlienky iných, slávnejších, som si teda napísala pekných pár citátov z tejto knihy. Napríklad :
"Čo je smiešnejšie a veselšie ako odhaľovanie vlastných chýb ?"
"Ja ľudstvu veľa nepomôžem, mal by som sa vzdať. Prečo žiť len z povinnosti ? Mala by prísť smrť. Ale nebudem sa vešať, dcéra by sa hanbila. Musím počkať, ako to samo dopadne."
"Vedomie, že vaši najbližší sa môžu bez vás pomerne ľahko zaobísť, že ste principiálne n a h r a d i t e ľ n ý, vyvoláva bolestný pocit vlastnej bezvýznamnosti, ba až ireality."
a toto je jedna z najkraších metafor /prirovnaní, aké som kedy čítala : " Ak bol orech pred naším domom symbolom môjho otca - a otec často hovoril, že ten orech je ako on a že keď ten orech zahynie, aj on pôjde - tak hruška, ktorú som orezal, je celkom ako ja.
Orechu prekážali elektrické drôty, každý rok sme ho museli z jednej strany orezávať. Zdola zase naň útočili vysoké nákladné autá, čo prechádzali okolo nás. Aj otec akosi patril do našich čias : dnešná živá doba, priprudká na jeho pomalšie vnútorné tempo, ho osekávala z rôznych strán.
Hruške sme naopak dožičili obrovské množstvo priestoru, rástla vysoko. Až keď sme zistili, že by sa mala ťahať do bokov a nie do výšky, aby sa z nej dalo obrať ovocie, odpílil som vrchovec a nechal len hrubé konáre. A veru tá hruška akoby sa nahnevala. Z trčiacich pahýľov vypučali len malé lístočky a začínam mať strach, že tam už nikdy nebudú plodonosné konáre. Viem, že starý peň ťažko vyženie zdravú vetvičku. Všimol som si to, keď sme po spílení orecha rozrezávali jeho vrchný koniec. Tie konáre, čo z neho vyrastali, boli len akoby prilepené pod kôrou, nemali nijakú silu. Ak sa také niečo prihodí aj hruške, budem ju musieť každý rok ešte väčšmi zrezávať, aby nové konáre silneli, možno sa potom lepšie a mocnejšie zachytia, hoci aj pod kôrou.
Zatiaľ sa teda hruške podobám v tomto : nie je isté, či teraz, v zrelom veku, keď mám konečne prinášať úrodu, nespravila zo mňa vlaňajšia pohroma v nemocnici človeka, čo sa už nespamätá zo svojich bolestí. A hoci tí, čo ma bližšie poznajú a dúfajú, že raz bude zo mňa veľký muž, ešte môžu mať nádej, že sa zase stanem zdravým a bojaschopným, predsa len s obavami sledujú moje výhonky - naskrze nehodné mohutného pňa, ktorým som bol predtým.
Nechcem povedať, že toto prirovnanie je dobré : jednoducho mi takéto myšlienky chodia po rozume, keď pozerám na hrušku a dumám, či ešte vymyslím nejaký námet, alebo nie."
Keďže je toto moja prvá prečítaná Slobodova kniha, teším sa a som veľmi zvedavá na jeho ďalšie diela...
Počas celého čítania tejto knihy som mala pocit, že čítam viac-menej Slobodov denník, ale na konci v epilógu som sa dozvedela, že som sa mýlila, aj keď hlavný hrdina Rozumu má veľa autobiografických čŕt. Hrdina bol celý čas buď chorý alebo v miernej depresii zo svojho života. Každý by si myslel, že žijúc viac-menej na vidieku mal dostatočný pokoj na písanie, ale zrejme nie, nebol schopný sa odosobniť od svojich každodenných problémov natoľko, aby sa sústredil na prácu. Možno to bolo celé tak trochu myslené ako paródia na slovenských scenáristov, a keď nie, tak kritika na slovenskú kinematografiu určite. Hrdina je trošku pokrytcom, odsudzuje diela a návrhy ostatných kolegov, tvári sa na intelektuála, ale sám nie je schopný napísať poriadny scenár. Márne na tomto svete hľadá šťastie, nedokáže sa realizovať ani v manželstve, pre svoju duševne chorú ženu je skôr otcom ako manželom, a preto vyhľadáva krátkodobé vzťahy s mladšími slečnami, ktoré ho vnímajú ako charizmatického umelca. Ale raz sa na seba nahnevá a povie si, že do rána napíše námet na scenár, aj keby čo bolo, a slovo naozaj splní, lenže za akú cenu ? Námet sa tak trochu podobá jeho životu, čerpá aj z iných diel, tým pádom nie je veľmi originálny, a v živote jeho hlavnej postavy, Jana Hrsca, je priveľa žien, a už on sám má v nich zmätok. Dej je poprepletaný, ako sa to len dá, sú tam postavy každého druhu, a koniec je veľmi prekvapivý, ale celkovo námet tak trochu postráda pointu. Ani sám hrdina si nie je istý, či je jeho námet uspokojivý.
Ku koncu knihy sa začne hrdina zamýšľať nad zmyslom svojej existencie,pýta sa : "Akým som prínosom pre ľudstvo?" . Prichádza na to, že už vlastne ani nežije, že je zabitý človek.
Kniha mi pripadala občas dosť neprehľadná a nesúvislá, hlavne ju trochu (možno zbytočne )predĺžil a pre mňa aj trochu "znudnil" hrdinov námet, ktorý vymyslel cez noc, ale knihe dodávalo "šmrnc" niečo celkom iné. Nielen zaujímavá osobnosť autora a jeho zvláštne myšlienkové pochody, ale Slobodove náhle výplody životnej múdrosti, dosť často sa mu podarilo vymyslieť krásny citát. Do svojho notesa, kde si okrem svojich myšlienok zapisujem aj myšlienky iných, slávnejších, som si teda napísala pekných pár citátov z tejto knihy. Napríklad :
"Čo je smiešnejšie a veselšie ako odhaľovanie vlastných chýb ?"
"Ja ľudstvu veľa nepomôžem, mal by som sa vzdať. Prečo žiť len z povinnosti ? Mala by prísť smrť. Ale nebudem sa vešať, dcéra by sa hanbila. Musím počkať, ako to samo dopadne."
"Vedomie, že vaši najbližší sa môžu bez vás pomerne ľahko zaobísť, že ste principiálne n a h r a d i t e ľ n ý, vyvoláva bolestný pocit vlastnej bezvýznamnosti, ba až ireality."
a toto je jedna z najkraších metafor /prirovnaní, aké som kedy čítala : " Ak bol orech pred naším domom symbolom môjho otca - a otec často hovoril, že ten orech je ako on a že keď ten orech zahynie, aj on pôjde - tak hruška, ktorú som orezal, je celkom ako ja.
Orechu prekážali elektrické drôty, každý rok sme ho museli z jednej strany orezávať. Zdola zase naň útočili vysoké nákladné autá, čo prechádzali okolo nás. Aj otec akosi patril do našich čias : dnešná živá doba, priprudká na jeho pomalšie vnútorné tempo, ho osekávala z rôznych strán.
Hruške sme naopak dožičili obrovské množstvo priestoru, rástla vysoko. Až keď sme zistili, že by sa mala ťahať do bokov a nie do výšky, aby sa z nej dalo obrať ovocie, odpílil som vrchovec a nechal len hrubé konáre. A veru tá hruška akoby sa nahnevala. Z trčiacich pahýľov vypučali len malé lístočky a začínam mať strach, že tam už nikdy nebudú plodonosné konáre. Viem, že starý peň ťažko vyženie zdravú vetvičku. Všimol som si to, keď sme po spílení orecha rozrezávali jeho vrchný koniec. Tie konáre, čo z neho vyrastali, boli len akoby prilepené pod kôrou, nemali nijakú silu. Ak sa také niečo prihodí aj hruške, budem ju musieť každý rok ešte väčšmi zrezávať, aby nové konáre silneli, možno sa potom lepšie a mocnejšie zachytia, hoci aj pod kôrou.
Zatiaľ sa teda hruške podobám v tomto : nie je isté, či teraz, v zrelom veku, keď mám konečne prinášať úrodu, nespravila zo mňa vlaňajšia pohroma v nemocnici človeka, čo sa už nespamätá zo svojich bolestí. A hoci tí, čo ma bližšie poznajú a dúfajú, že raz bude zo mňa veľký muž, ešte môžu mať nádej, že sa zase stanem zdravým a bojaschopným, predsa len s obavami sledujú moje výhonky - naskrze nehodné mohutného pňa, ktorým som bol predtým.
Nechcem povedať, že toto prirovnanie je dobré : jednoducho mi takéto myšlienky chodia po rozume, keď pozerám na hrušku a dumám, či ešte vymyslím nejaký námet, alebo nie."
Keďže je toto moja prvá prečítaná Slobodova kniha, teším sa a som veľmi zvedavá na jeho ďalšie diela...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)